webdesign / development + awesome
archivovaný archívny archív
Počúvam podcasty. Už som o nich písal tu a tu a potom znova. A evidentne mi nestačilo.
This Feels Terrible začína pesničkou so slovami "This feels terrible, I don't know the first thing about love.." a pokračuje uvoľneným a otvoreným rozhovorom o témach láskoido-zmätemých a sexuálne zmätených a iným spôsobom nie-pohodlných a hlavne zmätených. Sú to rozhovory s ľuďmi, ktorých možno poznáte z TV a možno nepoznáte a možno sú to ľudia, ktorí vyrábajú slová do úst ľudom, ktorých poznáte z TV a možno sú to komici a možno sú vždy vtipní a sebareflexívni a otvorení a lepší ako ty a je to fajn.
"Weekly online podcast interviews with comedians, artists, friends, and the occasional doctor. All exploring mental illness, addiction and depression, especially among creatives."
Podcasty zamerané na interviews s umelecky orientovanými ľuďmi majú (vďaka verbálnym schopnostiam hostí, pokazeným hlavám a ochote otvorene sa ku všetkému vyjadrovať) tendenciu pôsobiť ako personálne hodiny psychoterapie. Paul Girmartinov "Mentalpod" sa ani nesnaží tváriť ako nič iné. Spolu s kolegami (a občasnými doktormi a poslucháčmi a ex-odsúdencami.. yep) rozoberajú bordel v hlavách od vzniku až po prípadné zdolanie s cieľom dať poslucháčom najavo, že v tom nie sú sami.
Paul sa tiež snaží odpisovať na všetky správy a emaily, stará sa o fórum, organizuje anonymné prieskumy a sa snaží byť všemožne nápomocný a boh (koncept, s malým "b") mu žehnaj. Tematicky je to podcast samozrejme trochu ťažší. Je to jedna z tých vecí, ktorá fungujúcim ľuďom bude pripadať depresívne, ale pre ostatných bude ohromne ukľudňujúca. Podobne ako seriál Louie, ktorý pozerajte, pretože prečo nechcete pozerať najlepšie veci? What's wrong with you people?
Nemám poňatia o čom je tento podcast. Ale Dan Harmon je génius a to slovo tu používam v jeho plnom význame. Podobne ako jeho (ex)seriál Community, Harmonov operuje na niekoľkých úrovniach a s jeho neurotický mozog vtipy do priestoru vyhadzuje akoby mimochodom, na ceste k väčšej pointe. Podcast zatiaľ pôsobí ako pieskovisko pre jeho náhodné myšlienky, aj keď premisa hlása snahu dať dokopy podobne zmýšľajúcich ľudí a založiť s nimi fiktívne mesto, ktorému bude Harmon šéfovať z pozície starostu. Boh vie čo to znamená, možno sa raz dozvieme a možno je to úplne jedno. Ja budem počúvať.
Ok, troška to odľahčíme - toto je ďalší od Kevina Smitha, ktorý sa pomaly chystá zavesiť režisérovanie na klinec, ale Silent Bob won't stay silent for 5 fuckin minutes, evidentne. Vo Film School Fridays behá po filmových školách, posadí sa medzi študentov a odpovedá na všetky ich otázky. A keď hovorím všetky, myslím v priemere tak 4, pretože čo odpoveď, to pol hodinový monológ:) Ale ako je dlhý, tak je inšpiratívny a plný rád a nabitý entuziazmom a tým pádom je všetko OK.
Viete aký je rozdiel medzi Sony-Ericssonom K750i z roku 2005 a iPhone-om 4(S) z roku 2011?
K750-tka sa dá použiť ako prehrávač hudby bez nutnosti vyťahovať ho z vrecka. Dá sa pridávať a uberať hlasitosť, preskakovať medzi pesničkami a zapauzovať alebo spustiť prehrávanie.. stačí len nahmatať a stlačiť správny gombík.
To je jeden z dôvodov prečo som si ten telefón tak obľúbil a zavrhol standalone MP3 prehrávače. Dal sa použiť ako plnohodnotný a dobre spravený prehrávač hudby a bol stále so mnou.
Dá sa tak použiť aj najlepší* telefón súčasnosti?
* teda aspoň podľa mňa :)
Na prehadzovanie skladieb alebo zastavenie prehrávania treba iPhone pekne vytiahnuť z vačku, 2x stlačiť home a potom ťuknúť na obrazovku. To nie je moc user-friendly.. hlavne nie v zime.. s rukavicami.. a hlavne keď si zoberieme, že iPhone má na boku tiež tlačítka ako spomínaný Sony-Ericsson. Ok, na iPhone sa dajú prehadzovať pesničky s dodávaným handsfree, ale ak chcete použiť normálne sluchátka, máte smolu.
Dosť bolo kecov, povedzme si radšej čo s tým.
Podcasty, bo prečo nie.
Poznáte Between Two Ferns? Najnepríjemnejšiu interview show so Zachom Galifianakisom? To je ten z Hangover. Tak Scott Aukerman (nie z Hangover) ju produkuje. A má kopu kamarátov stand-up a iných komikov, napríklad takého Zacha Galifianakisa (ten z Hangover). A čas od času sa zopár z nich natíska do jeho štúdia (Scottovho, nie Zachovho. Zach je ten z Hangover.) a začne Comedy Bang Bang.
Princíp je podobný ako pri Doug Loves Movies z minula - postav komika pred mikrofón a bude špás. Scott, rovnako ako Doug (nie z Hangover), má pre hostí pripravenú plnú prdel hier trhlého charakteru, tu však nie sú obmedzené na jednu tému. A hlavne - Bang Bang sa odohráva v štúdiu bez publika. Takže aktérov nikto nevidí. A komici zvyknú mať schopnosť imitovať hlasy, prípadne aspoň nejakú tú postavu "zahrať". A keďže ich nevidíme, kedykoľvek môže niekto napríklad "nečakane vtrhnúť" do štúdia a iné absurdity.
Ak ste ako ja, máte 2 nohy. Čo je ale dôležitejšie, ak ste ako ja, budete fascinovaní schopnosťou niektorých hostí kompletne sa stratiť vo fiktívnej postave v scénkach, ktorú sú zväčša improvizované. Vo všeobecnosti, ak sa na zozname hostí vyskytujú Paul F. Tompkins, Seth Morris, Jon Daly alebo Nick Kroll, dostane bránica zabrať. Ak vás baví Bob Ducca alebo Bobby Bottleservice máte zrejme uši a tie potrebujú Comedy Bang Bang.
Irrational Games je herné štúdio a herné štúdio je štúdio, čo robí hry. Ako napríklad System Shock 2. Alebo BioShock. Ale nie BioShock 2, pretože nie. Irrational je štúdio, ktoré vstalo z popola legendárnych Looking Glass Studios a Irrational Behavior bude zaujímavý hlavne pre tých, čo vedia o čom tu točím. Vy ostatní si bežte zahrať ich hry, seriously, sú jedny z tých lepších.
Podcasty na počúvanie. Le móšn pikčr ediš.
Filmy Kevina Smitha nie sú pre každého, ale jedno sa mu nedá uprieť - ten človek vie rozprávať! Na rozdiel od Silent Boba sa mu huba nezavrie a to je dobre, lebo Smith je rodený storyteller. Každý kto videl An Evening With Kevin Smith chápe, vy ostatní makajte friško kukať!
Spolu s verným producentom Scottom Mosierom pred rokmi rozbehli SModcast, z ktorého sa okamžite stal jeden z najpopulárnejších podcastov in like ever. Smith má úžasnú schopnosť chytiť sa hocijakej drobnosti a spolu so zdatne sekundujúcim Mosierom ju dotiahnuť za hranice absurdnosti. Obsahujúcej masturbáciu, Hitlera, fleshlight a Batmana. Ideálne naraz. So žralokmi. Terrorist Pizza. Vo vesmíre. Also Jesus. Je to miestami vtipné, miestami nenormálne vtipné a vždy, podľa motta "Crude but never rude", ultra-neslušné. A úprimné. Pure fuckin fun. Skúste SModcast 29: Harry Scotter and the Order of the Penis.
Neskôr SModcast skúsili na živo, pred publikom a fungovalo to. Smith kúpil autobus a vybehli na live tour po Amerike. Nahrávanie pred publikom sa javilo nielen ako fajn zábava, ale aj ako fajn biznis model, tak Smith kúpil, zrekonštruoval a otvoril prvé live podcastové divadlo na svete. Medzičasom sa SModcast rozrástol na SModcast Podcast Network, ktorý v dobe písania článku združuje viac ako 30 shows.
Jeden by si myslel, že to by na dobytie Internetu aj stačilo, ale ten jeden by nebol tento režisér s veľkou hubou, väčším srdcom a ešte väčšou THC závislosťou - marihuana, ktorou liečil zlomené srdce po neúspechu filmu Zack & Miri Make a Porno, ho paradoxne nakopla k ešte väčšej produktivite a prinútila ho doviesť nápady do konca, akokoľvek šialene môžu znieť. Možno preto má teraz vo svojej obývačke "štúdio", z ktorého spolu s manželkou vysiela každodennú rannú show, do ktorej si pozýva ako hostí kamarátov so showbiznisu. Yep, keď plná prdel podcastov nestačí, sprav si rádio!
Oh a svoj posledný film, Red State, zafinancoval a natočil sám, naložil ho do autobusu a chodil s ním od kina ku kinu, kde realizoval vlastné premietania. Kompletne obišiel vydavateľské štúdiá a marketing robil čisto cez svoj twitter a vystúpenia. A následne o celom procese naštartoval sériu podcastov ;)
Nasleduje zopár tipov z útrob SModcast networku a ďalšie podcasty! Klikaj, čítaj.
Toto sú podcasty, ktoré počúvam.
Marc Maron je stand-up komik a posledný žijúci člen mojej svätej terapeutickej trojice Carlin-Hicks-Maron. George Carlin mi predstavil stand-up ako formu prejavu dovoľujúcu obísť sociálne mantinely, v ktorých sa ako spoločnosť denne pohybujeme a poukázať na ich falošnosť. Bill Hicks ich potom prešiel buldozérom, za čo mu po jeho smrti Tom Waits, Tool a Radiohead venovali albumy. A Marc Maron svoju nekompromisnú úprimnosť obrátil tam, kde to bolí najviac - dovnútra.
Marc Marcon evidentne nemá žiadne bariéry a pre svoj konfrontačný prístup a neschopnosť držať jazyk za zubami nalomil za 25 rokov v biznise kopu vzťahov a spálil mnoho mostov, ktoré by mu boli bývali pomohli 2 roky dozadu, keď vo svojej garáži plánoval samovraždu. Na mizine, bez pracovných príležitostí, uprostred rozvodu, ktorý ho zrejme pripraví o dom a bez pomocnej ruky na obzore sa kontroverzný komik "vlámal" do vysielacieho štúdia rádiostanice bývalého zamestnávateľa, kde začal nahrávať svoje myšlienky.
O svojich problémoch, obsesiách, zničených vzťahoch, nevyužitých príležitostiach, o sklonoch k narci(si?)zmu.. o sebe a neschopnosti od seba utiecť. Potreboval pomoc, začal obvolávať kamarátov komikov a keďže bol v štúdiu, tieto rozhovory nahrával tiež. Začal ich vydávať ako WTF with Marc Maron, ktorý sa medzičasom stal jedným z najpopulárnejších podcastov v iTunes.
Človek je sociálne zviera a všetci si uvedomujeme potrebu zdielať naše osudy a vymieňať si príbehy. Čo nám ale uniká, je ako zdestilované tieto príbehy sú. Budujeme okolo seba steny, za ktoré sa skrývame a okolo ktorých opatrne našlapujeme, aby sme sa vzájomne uchránili od prípadnej bolesti. V našej interakcii so životom si, možno nevedome, držíme "bezpečný" odstup od všetkého, vrátane seba. Budujeme si imunitu voči realite.
Keď Marc rozprával príbeh o začiatkoch podcastu, počúval som s nepríjemným pocitom v žalúdku. Bez zaváhania hovoril o všetkých svojich najosobnejších problémoch a ako si nimi zničil život a ja som sa chcel skryť. Vyviedlo ma to z rovnováhy, mal som pocit, že toto by som nemal vedieť. Je hlboko znepokojujúce, keď sa pred nami niekto úplne otvorí, keď zhodí brnenie a vyleje na nás celú svoju osobu. A je to úžasné. Občasná trocha úprimnosti v tomto skurvene umelom svete plnom pretvárky je katarzia jak sviňa.
Dosť blbo sa odpovedá na túto otázku.. ale zrovna včera som si všimol na last.fm jednu zaujímavú vec a napadlo mi spraviť menší experiment.
Tou vecou bolo, že pomer ľudí počúvajúcich interpreta a celkový počet prehratí jeho skladieb býva veľmi rôzny. Tento pomer je vlastne ukazovateľom "oddanosti" fanúšikov, resp. koľko pesničiek od interpreta si v priemere jeden človek pustí. A to už zaváňa miernou objektivitou, proste najlepšie je to, čo si človek musí furt púšťať. :)
"Oddanosť" však nie je na last.fm priamo dostupná, tak som zbúchal PHPčkový skript, ktorý posťahoval údaje o 1000 najpopulárnejších interpretoch, no a výsledné štatistiky sú vcelku zaujímavé. Bez chodenia okolo horúcej kaše (to príde až za chvíľu), tu je prehľad prvých 20 interpretov zoradený podľa priemerného počtu vypočutých skladieb:
# | Interpret | Vypočutí na osobu | Počet prehratí | Počet poslucháčov | Žáner |
---|---|---|---|---|---|
1 | O.S.T.R. | 185.29 | 29 824 022 | 160 960 | hip-hop |
2 | The Beatles | 124.54 | 307 863 283 | 2 471 950 | classic rock |
3 | Coma | 124.00 | 22 328 114 | 180 063 | rock |
4 | In Flames | 115.07 | 91 571 015 | 795 760 | melodic death metal |
5 | 植松伸夫 | 109.91 | 27 844 646 | 253 338 | soundtrack |
6 | Asking Alexandria | 109.81 | 7 595 884 | 69 173 | post-hardcore |
7 | Glee Cast | 103.55 | 36 306 609 | 350 612 | musical |
8 | Hey | 92.91 | 17 724 166 | 190 768 | rock |
9 | Metallica | 86.15 | 162 343 062 | 1 884 333 | thrash metal |
10 | Radiohead | 85.43 | 279 740 625 | 3 274 643 | alternative |
11 | Porcupine Tree | 84.14 | 45 099 156 | 535 980 | progressive rock |
12 | Katatonia | 83.83 | 27 746 503 | 330 981 | doom metal |
13 | Myslovitz | 82.86 | 21 354 547 | 257 716 | polish |
14 | Die Ärzte | 82.37 | 31 037 935 | 376 833 | punk rock |
15 | Sabaton | 81.39 | 13 647 519 | 167 686 | power metal |
16 | Pink Floyd | 80.98 | 153 591 890 | 1 896 689 | progressive rock |
17 | Sonata Arctica | 80.91 | 38 216 838 | 472 328 | power metal |
18 | Nightwish | 80.75 | 79 355 845 | 982 722 | symphonic metal |
19 | Opeth | 79.47 | 43 363 934 | 545 665 | progressive metal |
20 | Eluveitie | 78.68 | 13 699 778 | 174 115 | folk metal |
Asi netreba vysvetlovať čo je toto za hru. Nedávno som si ju pustil a zistil som, že pesnička, ktorá je v tomto leveli, seriózne nakladá! :)
S Yablkom sme sa zhodli, že keby existovala (v 80-90tych rokoch) elektronická obdoba metalu, asi by znela nejak takto, dokonca ešte aj so sólom ;)
stiahnuť celú .mp3 alebo dokonca .s3m!
Mimochodom v spomínanom leveli bola táto jedna pasáž, ktorú som zamladi nevedel ani za ducha svatého™ prejsť :)