Z Opery na Google Chrome

napísal , 5 Dec 2011

Po rokoch prevažnej spokojnosti som z Opery prešiel na Chrome. Prečo?

opera to chrome to who knows what

Opera prináša novinky, je rýchla jak sviňa a pýši sa extrémnou customizovateľnosťou (take that, slovenčina!). Vďaka Nórskym junákom máme v prehliadačoch srandičky ako speed dial, mouse gestures, zoznam naposledy zatvorených stránok a taby (áno, tie taby). A asi 4 tisíc ďalších vecí, ktoré nikto nikdy nechcel. Prístup Opery je totiž v každej verzii na stenu hodiť 50 nových fičúr a čo sa neprilepí, v ďalšej niekam upratať. Na rozdiel od konkurencie má teda Opera všetko čo existuje a potom ešte kopu navyše a je na nás, čo budeme používať.

A to je OK. Mať sa s čím hrať a mať stále čo objavovať je fajn, mňa však už tie neustále zásahy do rozloženia prvkov a usporiadaní menu prestávajú baviť. Vďaka bezkonkurenčnej možnosti si prehliadač upraviť ako chcem, si ho síce vždy môžem upraviť ako chcem, avšak už nechcem. Chrome a Firefox síce inovujú pomalšie, ale ich prístup pôsobí stabilnejšie. Nevadí, že nebudem mať to najnovšie vždy ako prvý, kľudne nechám konkurenciu vyfiltrovať a eventuálne implementovať to najlepšie.

A keď už sa teda snažím hľadať negatíva - že Opera zobrazuje kopu stránok rozbito nie je tak celkom mýtus. Občas ide o chýbajúce alebo nesprávne fungujúce CSS3 srandičky, inokedy o drobné chybičky ako pri novom Google dizajne alebo o zbytočné varovania, ktoré musí človek odkliknúť len aby zistil, že všetko v pohode funguje. A občas človek narazí na stránku ako Tinkerbin, ktorá v Opere vyzerá takto.

Nie je to vôbec časté - plus je to skôr chyba stránky, nie prehliadača - ale keď sa to stane, je to otravné. A otravnosť je kumulatívna. Navyše som si nikdy nezvykol na developer tools.

Nič z toho nie je vyslovene deal breaker, Opera je stále dosť možno najlepší prehliadač, u mňa však prišiel čas na zmenu. Takže Chrome. Prečo nie Firefox? Pretože ten mi posledných pár verzií pripadá hrozne ťažkopádny, zaspatý. To je celé. Nemám to overené, štatistiky konzumpcie pamäte a žravosti procesora sú mi u prdele, u mňa je to o pocite.

Tak a poďme vymeniť jednu otravnú činnosť za druhú a namiesto rušenia features pridávať do Chrómu tie, čo potrebujem.. uh. Ale tak zmena je život, či čo, takže "wheee" I guess.

Let's do this.

Slová do uší #3

napísal , 30 Nov 2011

Podcasty, bo prečo nie.

comedy bang bang

Comedy Bang Bang

web iTunes

Poznáte Between Two Ferns? Najnepríjemnejšiu interview show so Zachom Galifianakisom? To je ten z Hangover. Tak Scott Aukerman (nie z Hangover) ju produkuje. A má kopu kamarátov stand-up a iných komikov, napríklad takého Zacha Galifianakisa (ten z Hangover). A čas od času sa zopár z nich natíska do jeho štúdia (Scottovho, nie Zachovho. Zach je ten z Hangover.) a začne Comedy Bang Bang.

Princíp je podobný ako pri Doug Loves Movies z minula - postav komika pred mikrofón a bude špás. Scott, rovnako ako Doug (nie z Hangover), má pre hostí pripravenú plnú prdel hier trhlého charakteru, tu však nie sú obmedzené na jednu tému. A hlavne - Bang Bang sa odohráva v štúdiu bez publika. Takže aktérov nikto nevidí. A komici zvyknú mať schopnosť imitovať hlasy, prípadne aspoň nejakú tú postavu "zahrať". A keďže ich nevidíme, kedykoľvek môže niekto napríklad "nečakane vtrhnúť" do štúdia a iné absurdity.

Ak ste ako ja, máte 2 nohy. Čo je ale dôležitejšie, ak ste ako ja, budete fascinovaní schopnosťou niektorých hostí kompletne sa stratiť vo fiktívnej postave v scénkach, ktorú sú zväčša improvizované. Vo všeobecnosti, ak sa na zozname hostí vyskytujú Paul F. Tompkins, Seth Morris, Jon Daly alebo Nick Kroll, dostane bránica zabrať. Ak vás baví Bob Ducca alebo Bobby Bottleservice máte zrejme uši a tie potrebujú Comedy Bang Bang.

irrational behavior podcasts

Irrational Behavior / Irrational Interviews

behavior interviews iTunes

Irrational Games je herné štúdio a herné štúdio je štúdio, čo robí hry. Ako napríklad System Shock 2. Alebo BioShock. Ale nie BioShock 2, pretože nie. Irrational je štúdio, ktoré vstalo z popola legendárnych Looking Glass Studios a Irrational Behavior bude zaujímavý hlavne pre tých, čo vedia o čom tu točím. Vy ostatní si bežte zahrať ich hry, seriously, sú jedny z tých lepších.

Slová do uší #2

napísal , 27 Nov 2011

Podcasty na počúvanie. Le móšn pikčr ediš.

smodcast podcast network

SModcast

smodcast.com iTunes

Filmy Kevina Smitha nie sú pre každého, ale jedno sa mu nedá uprieť - ten človek vie rozprávať! Na rozdiel od Silent Boba sa mu huba nezavrie a to je dobre, lebo Smith je rodený storyteller. Každý kto videl An Evening With Kevin Smith chápe, vy ostatní makajte friško kukať!

Spolu s verným producentom Scottom Mosierom pred rokmi rozbehli SModcast, z ktorého sa okamžite stal jeden z najpopulárnejších podcastov in like ever. Smith má úžasnú schopnosť chytiť sa hocijakej drobnosti a spolu so zdatne sekundujúcim Mosierom ju dotiahnuť za hranice absurdnosti. Obsahujúcej masturbáciu, Hitlera, fleshlight a Batmana. Ideálne naraz. So žralokmi. Terrorist Pizza. Vo vesmíre. Also Jesus. Je to miestami vtipné, miestami nenormálne vtipné a vždy, podľa motta "Crude but never rude", ultra-neslušné. A úprimné. Pure fuckin fun. Skúste SModcast 29: Harry Scotter and the Order of the Penis.

Neskôr SModcast skúsili na živo, pred publikom a fungovalo to. Smith kúpil autobus a vybehli na live tour po Amerike. Nahrávanie pred publikom sa javilo nielen ako fajn zábava, ale aj ako fajn biznis model, tak Smith kúpil, zrekonštruoval a otvoril prvé live podcastové divadlo na svete. Medzičasom sa SModcast rozrástol na SModcast Podcast Network, ktorý v dobe písania článku združuje viac ako 30 shows.

Jeden by si myslel, že to by na dobytie Internetu aj stačilo, ale ten jeden by nebol tento režisér s veľkou hubou, väčším srdcom a ešte väčšou THC závislosťou - marihuana, ktorou liečil zlomené srdce po neúspechu filmu Zack & Miri Make a Porno, ho paradoxne nakopla k ešte väčšej produktivite a prinútila ho doviesť nápady do konca, akokoľvek šialene môžu znieť. Možno preto má teraz vo svojej obývačke "štúdio", z ktorého spolu s manželkou vysiela každodennú rannú show, do ktorej si pozýva ako hostí kamarátov so showbiznisu. Yep, keď plná prdel podcastov nestačí, sprav si rádio!

Oh a svoj posledný film, Red State, zafinancoval a natočil sám, naložil ho do autobusu a chodil s ním od kina ku kinu, kde realizoval vlastné premietania. Kompletne obišiel vydavateľské štúdiá a marketing robil čisto cez svoj twitter a vystúpenia. A následne o celom procese naštartoval sériu podcastov ;)

Nasleduje zopár tipov z útrob SModcast networku a ďalšie podcasty! Klikaj, čítaj.

Slová do uší #1

napísal , 20 Nov 2011

Toto sú podcasty, ktoré počúvam.

wtf with marc maron

WTF with Marc Maron

wtfpod.com iTunes

Marc Maron je stand-up komik a posledný žijúci člen mojej svätej terapeutickej trojice Carlin-Hicks-Maron. George Carlin mi predstavil stand-up ako formu prejavu dovoľujúcu obísť sociálne mantinely, v ktorých sa ako spoločnosť denne pohybujeme a poukázať na ich falošnosť. Bill Hicks ich potom prešiel buldozérom, za čo mu po jeho smrti Tom Waits, Tool a Radiohead venovali albumy. A Marc Maron svoju nekompromisnú úprimnosť obrátil tam, kde to bolí najviac - dovnútra.

Marc Marcon evidentne nemá žiadne bariéry a pre svoj konfrontačný prístup a neschopnosť držať jazyk za zubami nalomil za 25 rokov v biznise kopu vzťahov a spálil mnoho mostov, ktoré by mu boli bývali pomohli 2 roky dozadu, keď vo svojej garáži plánoval samovraždu. Na mizine, bez pracovných príležitostí, uprostred rozvodu, ktorý ho zrejme pripraví o dom a bez pomocnej ruky na obzore sa kontroverzný komik "vlámal" do vysielacieho štúdia rádiostanice bývalého zamestnávateľa, kde začal nahrávať svoje myšlienky.

O svojich problémoch, obsesiách, zničených vzťahoch, nevyužitých príležitostiach, o sklonoch k narci(si?)zmu.. o sebe a neschopnosti od seba utiecť. Potreboval pomoc, začal obvolávať kamarátov komikov a keďže bol v štúdiu, tieto rozhovory nahrával tiež. Začal ich vydávať ako WTF with Marc Maron, ktorý sa medzičasom stal jedným z najpopulárnejších podcastov v iTunes.

Človek je sociálne zviera a všetci si uvedomujeme potrebu zdielať naše osudy a vymieňať si príbehy. Čo nám ale uniká, je ako zdestilované tieto príbehy sú. Budujeme okolo seba steny, za ktoré sa skrývame a okolo ktorých opatrne našlapujeme, aby sme sa vzájomne uchránili od prípadnej bolesti. V našej interakcii so životom si, možno nevedome, držíme "bezpečný" odstup od všetkého, vrátane seba. Budujeme si imunitu voči realite.

Keď Marc rozprával príbeh o začiatkoch podcastu, počúval som s nepríjemným pocitom v žalúdku. Bez zaváhania hovoril o všetkých svojich najosobnejších problémoch a ako si nimi zničil život a ja som sa chcel skryť. Vyviedlo ma to z rovnováhy, mal som pocit, že toto by som nemal vedieť. Je hlboko znepokojujúce, keď sa pred nami niekto úplne otvorí, keď zhodí brnenie a vyleje na nás celú svoju osobu. A je to úžasné. Občasná trocha úprimnosti v tomto skurvene umelom svete plnom pretvárky je katarzia jak sviňa.

Stories of Your Life: and Others

napísal , 26 Oct 2011

book

Aký typ človeka si?

Predstav si, že vieš, čo bude o 5 rokov. Predstav si, že dostaneš náhľad do budúcnosti a presne vieš, na čom budeš. Späť v tvojej časovej línii máš partnera. Je pre teba všetkým, miluješ ho celou svojou bytosťou. Kuk do budúcnosti a vieš, že o 5 rokov nie ste spolu. Má niekoho iného, možno svadba, možno nie... je to jedno. Nie si to ty.

Predstav si, že to vieš a je to nevyvrátiteľná pravda. Vieš to, nemôžeš nevedieť. Dokázal by si si tých zvyšných 5 rokov vychutnať? Aký typ človeka si? Akceptoval by si situáciu, zabudol na budúcnosť a snažil sa z toho spraviť najlepších možných 5 rokov? Alebo by si ich strávil neustálym pochybovaním... "Je toto ono? Dosral som to, práve teraz? Je toto dôvod?"

Ale nevedel som, že...

napísal , 20 Jun 2011

Na prvý pohľad to nemusí byť evidentné, ale som prevažne negatívna nátura;) Pesimista, nezriedka. Cynik, občas. Skeptik.

Tieto vlastnosti som vždy považoval za prepojené a bol som za ne rád. Mal som totiž pocit, že ma nútia kriticky myslieť, analyzovať situácie a premýšľať nad dôvodmi a možnosťami. Vlastnosti, ktoré - mal som pocit - mnohým chýbajú.

Štandardný postup, napr. pri nástupe nových technológií, bolo ich zamietnuť. Odsúdiť, pretože boli iné ako tie, na ktoré som bol zvyknutý. Dlhé roky som sa preto držal starých Windowsov a Office-ov, pretože neboli nové. To mi ale časom zrejme prišlo ako nedostatočný dôvod sa ich odmietanie, tak som začal skúmať, analyzovať a hľadať dôvody, ktoré by mi dovolili kľudne ďalej neznášať. Postupom času sa mi podarilo priblížiť sa zdravým ľudom a začal som si všímať a hľadať aj pozitíva. Skepticizmus však zostával a nie tá zdravá varianta. Väčšina noviniek (vecí, ľudí) u mňa stále začínala v mínuse a musela pracovať na tom, aby dosiahla neutrálu.

Vždy som mal dojem, že ľudia jednoducho akceptujú všetko, čo im je podhodené. Preto počúvajú tú zlobu v rádiách, preto hrajú tisícu verziu Need for Speedu, obliekajú sa všetci rovnako a čítajú Danielle Steele-ovú. Prišlo mi ako dobrý nápad zabarikádovať sa na opačnej stane a vehementne opovrhovať. A analyzovať a skúmať, aby som to mal čím podložiť. Aby som mal nad "nimi" na vrch. Aby som bol zaručene "lepší".

S týmto súvisí viacero problémov (no shit, huh?).

Strčte si tie definície do... počítača

napísal , 13 May 2011

Keď sa mám niečo v škole naučiť, potrebujem vedieť:

1. na čo je to dobré
2. ako sa to robí
3. prečo by ma to malo zaujímať (big picture)

Prečo sa to robí tak ako sa to robí, prečo sa to nerobí inak a ako by som to zapísal v matematických klikihákoch - teda všetky dôkazy, vety a definície - sú druhoradé. Druhoradé pre tých, ktorým imponuje teoretická matematika. Ostatní to majú prudko u prdele, prípadne ich to spoľahlivo odradí od celej problematiky.

Matematika je ideálny príklad. Prečo sa jej ľudia boja? Prečo im nejde? Sú blbí? Nie, len nevidia dôvod, prečo mali lúštiť tie "hieroglyfy". Prečo by sa mali učiť novú reč, keď už minimálne jednu - funkčnú a na tento problém plne postačujúcu - majú?

Ak sa mám naučiť postup riešenia problému, nájdem si človeka čo tomu rozumie a vie mi to pekne vysvetliť. Slovenčinou. Angličtinou. Čímkoľvek, zoberiem aj Esperanto, len nech je to ľudská reč! Lúštenie definícií je posledná možnosť a dosť možno sa na celý problém vykašlem predtým, ako sa k tomu uchýlim. Tak dôležité a užitočné to zväčša aj tak nebude.

Normálnou rečou písané knihy na školách samozrejme nikdy neuvidím. To by múdri ľudia predsa nedovolili. Dôvod? Znelo by to "ako pre debilov"? Nuž, možno práve to sme... a? Neznelo by to odborne? Uhm, čo je dôležité, či to znie múdro alebo či ma to niečo naučí? Ale tak hovoríme o školách, tu bola forma vždy dôležitejšia ako obsah... Je to "pod úroveň"? A čo je úroveň? Keď je niekto sprdnutý učiteľom za to, že na hodine nedokázal dokázať nejaký abstraktný matematický koncept? Keď ani nevie, na čo to vlastne celé je?

Školy musia pochopiť, že tieto ultra presné definície a postupy sú vhodné pre roboty a počítače*. A pre hŕstku ľudí, ktorým tento spôsob prirodzene vyhovuje a pomáha. Ale podľa toho čo som zatiaľ videl sú títo v ťažkej menšine. Menšina, ktorá na školách líže smotanu kým my ostatní sa snažíme držať tempo a krok. Prípadne nesnažíme.

Niečo tu nesedí.


* samozrejme keď som prudký borec a potrebujem na vedomostiach stavať a šíriť poznatky s kolegami, sú definície a matematické zápisy super vec - vtedy totiž potrebujem mať všetko definované presne a ideálne v čo najkratšej možnej forme. Ale pre boha živého nie keď som obyčajný človek čo sa snaží naučiť "ako na to".